V 9 rokoch sa upísal Arsenalu, v 16 bol na pokraji odchodu. Iwobi spomína na svoju púť v klube

04.08.2018, 14:00 – Jakub Valus

Dvadsaťdvaročný ofenzívny univerzál má už toho za sebou v Arsenale celkom dosť. Od mladého ucha, cez kandidáta na vyhadzov, až po pravidelnú súčasť prvého tímu. Ako vníma túto dlhú a niekedy i tŕnistú cestu samotný hráč? Rozrozprával sa o tom v rozsiahlom rozhovore.

„Nezabudni kto si, čo si a koho reprezentuješ.“

Počul som už mnohokrát, ako nám to tréneri a spoluhráči pripomínali – špeciálne nám, mladým hráčom. Ako prvé sa nás snažia naučiť byť profesionálmi na ihrisku, pretože reprezentujeme Arsenal a musíme byť ako jeden tím, musíme byť jednotní.

Musíme byť profesionálni, či už to znamená chodenie včas na tréningy alebo ukázať správny postoj na ihrisku. Ako som rástol, vždy som klub rešpektoval, vždy som chcel zo seba vydať to najlepšie, skúsiť byť profesionálom.

Štandardy Arsenalu sú veľmi vysoké a ja som sa ich snažil vždy dosiahnuť. Arsenal bol odjakživa jeden z najlepších klubov na svete, takže som vždy musel ukazovať to najlepšie zo seba, ak som chcel byť jeho súčasťou už v mladom veku. V Arsenale to tak bolo stále.

Moja rodina sa presťahovala z Lagosu do Londýna v roku 2000. Mal som len štyri roky. Keďže som z futbalovej rodiny, začal som hrať futbal za Rippleway a spoločne s Chubom Akpomom sme boli sledovaní Arsenalom. Vtedy to bolo jednoduché: ja som ho hľadal na ihrisku a on skóroval. Mali sme šesť a po vyskúšaní v Arsenale sme strávili 2 roky v jeho prípravnom centre, následne sme sa v deviatich rokoch sťahovali do Hale End, kde sme sa Arsenalu upísali.

Na toto miesto mám množstvo spomienok. Od tej doby som sa veľmi zmenil, ale stále si pamätám, ako sme prišli na umelú trávu spoločne s trénerom Stevom Leonardom. Vždy nám pripomínal, aby sme zo seba vydali 100 percent. To je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si pamätám dodnes. 

V ten deň kedy som sa dozvedel, že dostanem štipendium, som bol veľmi nervózny, pretože tam bolo ani neviem aké množstvo chalanov, no len traja z nás mali dostať štipendium. Nemyslel som si, že budem jedným z nich. V štrnástich a v šestnástich som bol takmer vylúčený, čiže som sa necítil veľmi sebaisto.

V decembri sme už zvyčajne vedeli, kto by sa mohol v tíme udržať. Ohľadom mňa sa pýtali: „Je dostatočne dobrý?“ Podržali ma však v tíme dlhšie, aby videli, či sa môžem ešte zlepšiť. Ostal som do marca, potom do apríla. Našťastie som urobil dosť a mohol som ostať.

Potom v šestnástich rokoch som mal možnosť klub opustiť ale ja som sa vždy v Arsenale cítil ako doma. Arsenal bol tým miestom, kde som chcel byť. V tej dobe bolo v týme veľa dobrých hráčov, mnoho reprezentantov, takže bolo veľmi ťažké to zvládnuť. Títo chalani chceli vždy dosiahnuť čo najviac a ja som nemal pocit, že som lepší než oni. To, že som často dostával šancu hrať, ma robilo veľmi šťastným. Nemohol som uveriť, že som dostal štipendium. Keď som opustil Hale End a presťahoval som sa do Colney, musel som sa vrátiť späť na zem.

V Colney sa musíte stáť mužom naozaj rýchlo. Musel som sa pripraviť, že budem v prostredí mužov. Boli tam hráči ako Sanchez Watt, Craig Eastmond, Jernade Meade, Chuks Aneke a Benik Afobe – bolo tam skutočne mnoho talentovaných hráčov. Bola to nadaná skupina aj preto, že mnohí z nás prešli cez Hale End. Sledoval som, ako hrajú za rezervu a pozoroval ako na sebe makajú, aby sa tam dostali. Dospel som k presvedčeniu, že keď to dokázali oni, prečo by som to nemal dokázať aj ja?

Musel som makať rovnako ako oni. Nebolo to ľahké, je to iné prostredie. Trénoval som každý deň, nielen 3 krát do týždňa, ako som bol zvyknutý. Musíte sa stať duševne aj fyzicky pripraveným. Je tam ale mnoho prekážok. Musíte sa každý deň učiť, počas tréningov aj počas zápasov. 

Samozrejme, nehral som za U18 hneď keď som prišiel. Nehral som ani v FA Youth Cupe počas druhého roka pôsobenia v Colney. Moja rodina a priatelia ma však vždy podporovali. Vkladali do mňa dôveru a opakovali mi, že keď na sebe budem pracovať a ukážem svoje schopnosti, tak sa dostanem na vrchol. Ak máte takúto dôveru a podporu, všetko je zrazu ľahšie.

Potom som sa stretol s mojím najväčším idolom a moja sebadôvera sa zvýšila ešte viac. Nemohol som uveriť, že Thierry Henry príde do tímu a bude nás trénovať. Spomínam si na to, čo nám zvykol prízvukovať. Vždy hovoril, že veľa ľudí hrá dobre, ale ak ste neurobili nič, čo ovplyvnilo hru alebo čo si ľudia zapamätajú, nikto si vás nevšimne. Ako útočník musíte jednoducho skórovať alebo si pripísať asistenciu. 

Ľudia by sa pýtali: „Čo urobil Alex počas zápasu?“ Mal by som dať gól alebo asistenciu, to pre mňa bolo najdôležitejšie. Bol som nadšený, že som mohol spolupracovať práve s Henrym, pretože je legendou Arsenalu a preto, akým spôsobom dával góly, akým spôsobom hral, ako vytváral šance a ako dokázal skórovať bez pomoci spoluhráčov. Bola to pre mňa česť spolupracovať s ním.

Na konci sezóny pod Thierrym Henrym som už trénoval s prvým týmom a zopár krát som si s nimi aj zahral. Zvykol som trénovať s A-tímom. Počas prípravy v Singapure v roku 2015 som už vedel, že mám možnosť presadiť sa v prvom tíme, ale neočakával som, že budem hrať tak často už počas prvej sezóny. 

Po mojom debute v ligovom pohári proti Sheffieldu Wednesday mi Arsène Wenger povedal, že ma chce držať blízko prvého tímu a dať mi pár príležitostí aj v Premier League. Počuť niečo také od tak legendárneho manažéra, bolo skvelé, 4 dni potom som nastúpil proti Swansea, hral som dokonca aj proti Bayernu v Allianz Aréne.

Do konca sezóny som stihol dať 2 góly za Arsenal a rovnako aj za Nigériu. Nastúpil som aj v základnej zostave proti Barcelone, bolo bláznivé hrať proti najlepším hráčom sveta. Je to sen každého mladého futbalistu, najmä v devätnástich rokoch. Nikdy som si nemyslel, že budem hrať proti Messimu, Suarezovi či Neymarovi.

Cítim sa bláznivo vždy, keď si na to spomeniem. Vtedy som nevedel, ako sa cítim, bolo to len akési bzučanie. Len som chcel ukázať svetu, čoho som schopný. Nakoniec sme ale prehrali 3-1. Na začiatku sezóny som si myslel, že pôjdem hosťovať a zrazu som hral proti Barcelone na Camp Nou.

V tej sezóne sa všetko zmenilo. Trénoval som s prvým tímom každý deň a začínal som sa cítiť, že viac patrím do šatne prvého tímu. Bola to asi moja najdlhšia chôdza zo šatne rezervného tímu k šatni A-tímu. Bolo to skutočne úžasné.

Začal som viac hrávať aj za výber Nigérie. Najlepší zážitok som dosiahol, keď sa mi podarilo vsietiť gól, ktorý nám pomohol dostať sa na majstrovstvá sveta. Keď moja strela padla do siete, vôbec som nevedel čo robiť, len som bežal do rohu, chcelo sa mi plakať, nevedel som, ako reagovať. Chcel som vidieť, ako reagujú fanúšikovia, vidieť moju mamu, otca... bol to ohromný pocit. Bolo to ako keby každý vyhral v lotérii, všetci skákali. Dostať sa na majstrovstvá sveta nie je len snom hráča, je to rovnako aj sen fanúšikov. To, že som strelil gól, ktorý nás tam dostal, ma robí veľmi hrdým.

Hoci sa nám nepodarilo postúpiť zo skupinovej fázy, hrať na majstrovstvách sveta je niečo, o čom som vždy sníval, ale nikdy som nevedel, či sa to uskutoční. Som vďačný za to, kde som dnes, ale ešte bude nasledovať dlhá cesta, na ktorej zo seba musím opäť vydať maximum. Musím pokračovať rovnako, ako som to robil, keď som bol dieťa. Arsenal bol v mojich očiach vždy veľký klub a videl som ako vyhráva veľa trofejí. Je úžasné byť toho súčasťou. Chcem vyhrávať trofeje, tituly – všetko! Chcem vyhrať všetko, čo bude možné vyhrať.

Už ako dieťa, ešte keď som chodil do školy, som povedal, že hrať za Arsenal bolo pre mňa cťou. Stále obliekať dres s kanónom na hrudi, nastupovať na Emirates Stadium a vidieť všetkých fanúšikov je ohromný pocit. Dres Arsenalu bol prvý futbalový dres, aký som kedy mal a som poctený a hrdý, že ho môžem nosiť aj naďalej. Nemôžem sa dočkať na pokračovanie.

 

Dvadsaťdvaročná ofenzívna nádej, ktorá si od roku 2015 pripísala 98 štartov za prvý tím a vsietila 9 gólov, podpísala s Arsenalom nový dlhodobý kontrakt. Gratulujeme a prajeme mu veľa úspechov!

Nejčtenější články

Kam pokračovat?
Informace o sázkových kancelářích